Nihosácky Silvester 2008 - aktívny od rána do rána

Silvestrovský deň je určite nielen pre mňa ale i pre Vás niečím výnimočným .Staré veci končia a môžeme si dávať množstvo nových predsavzatí, sľubov či plánov. Je už potom len na nás, ako ich dodržíme, ale to búšenie sa do hrude a hlavne to odhodlanie v nej má svoje „silvestrovské čaro“. Tak to nebolo ani u nás, Nihosákov.

Ráno sme po výdatných raňajkách vystrčili nosy do pravej oravskej zimy. Bolo mínus šestnásť a veru zubaté slnko nás ani trochu neohrialo. Rozhodli sme sa, že sa veľmi neunavíme, aby sme vládali prečkať polnoc. Plánom bolo lyžovanie v stredisku Zverovka Spálená a prípadný skialp na blízkych „kopčekoch".

Na chate ostala naša doktorandka Zuzka aj s malými nihosáčkami Vikinkou a Luckou, ktoré udržiavali teplo rodinného krbu. My ostatní sme sa okrem Mirka vybrali zdolávať okolité svahy.

V lyžiarskom stredisku to bolo plné ľudí, až sa mi z nich krútila hlava. Stačila mi len jedna jazda na svahu a sotva som sa stihla vyhnúť istému lyžiarovi. Ktovie akoby to dopadlo... Miesta tam bolo tak málo, že ak skupinka predo mnou robila oblúk doprava, nezostávalo mi nič iné, len ich nasledovať. „Dosť", povedala som si. „Idem šliapať, nech nevidím tú masu ľudí".

Podľa rýchlosti stúpania sa do kopca sme sa rozdelili na menšie skupinky. Ja som nejako stále váhala, či idem až na vrchol Brestovej alebo nie. Počasie bolo doslova gýčové a keď sa človek hýbal, dala sa vydržať aj tá zima. S Dankou sme sa troška motali a fotili všakovaké horské scenérie a nejako sa vo mne zrodilo odhodlanie ísť hore.

Terén bol zľadovatený a na miestach, kde nesvietilo slnko, bolo mráz poriadne cítiť. Ostatní boli ďaleko predo mnou a preto som išla nahor úplne sama, svojím tempom a v takom tichu, až som mala z toho takú nejakú zvláštnu radosť. Počula som svoj dych i každý pohyb. Išlo sa mi skvele! Ani neviem ako, ale čoskoro som vyšla na pred vrchol, kde som videla aj ostatných parťákov. Stačilo pár výškových metrov a už som sa s nimi objímala a tešila sa z dosiahnutého vrcholu Brestovej (1902m) na severozápadnom cípe Západných Tatier.

Po spoločných fotografiách sme sa odhodlali na zjazd, ktorý bol vcelku v pohode. Na niektorých úsekoch bol prašan a lyžovalo sa výborne. Inde to bolo vyšúchané a zmrznuté, čiže žiadna sláva. Priemer bol však dobrý a to bolo hlavé. No a bol predsa Silvester...

Akoby to bolo odísť zo svahu na Zverovke a neochutnať slávny „čučoriedkový sen"? Ak navštívite túto lokalitu, odporúčam Vám ochutnať tento domáci likér z lesných plodov. Chutí výborne.

Na chatu sme prišli za hry muzikantov v našich žalúdkoch. Bolo už neskoré popoludnie a hlad je veru zlý pán. O to s väčšou vervou sme sa pustili do varenia kapustnice, vianočného punču či tvorby jednohubiek a rôznych obložených mís. Popritom sme si čo to uchmatli a hneď sme sa cítili lepšie. Pripojil sa aj Martin Kmeťo a podvečer prišiel aj Mirko s Martou, ktorá si po ťažkých dňoch v práci mohla konečne vyhodiť z kopýtka :)

Zábava začala neformálne. Tanečný parket sme si vytvorili v rámci možností, ale určite sme s ním boli všetci spokojní. DJ Patrik hral osvedčenú hudbu a my sme si išli vytriasť dušu....tuším tak sa to hovorí, nie?

Ani sme sa nenazdali a bola čoskoro polnoc. Za štrngotu pohárov, v ktorých sa ligotal šumivý mok, sme si zaspievali hymnu a verím tomu, že nielen ja ale iní z nás, si dávali tie tiché predsavzatia do budúceho roku. Roku, ktorý je v tom danom momente určite lepší, úspešnejší a krajší....

Text: Katka Egyudová

Foto: Danka Zmeková, Róbert Kollár, Patrik Egyud, Marek Matejka FOTOGALÉRIA K ČLÁNKU

Autor: