NIHOS na facebooku

Menu

Vyhľadávanie

SVTS

Festival Vysoké Hory Nitra

12. ročník festivalu o horách a cestovaní sa uskutoční 4.11.2017 na MsÚ v Nitre. Viac info nájdete na www.vysokehorynitra.sk Festivalový FACEBOOK
Kategorie: Aktuality

Koruna Balkánu - Musala, Vichren, Mytikas - 19.-29.7.2012

V polovičke júna, keď sme sa s nihosákmi vracali z Tatier, sme sa už tradične zastavili v „mekáči“ v BB na ľadovú kávičku a iné špeciality americkej kuchyne. Počas popíjania a pojedania nám Patrik oznámil, že plánovaná veľká tohtoročná septembrová akcia v Indii (kam som ja nemala v pláne ísť) akosi z rôznych dôvodov krachuje, tak padlo rozhodnutie, vyliezť si na ďalší najvyšší európsky vrchol, tentokrát v Bulharsku - Musalu v pohorí Rila.

Patrik vytiahol mapu a už sme plánovali...že keď už tam budeme, mohli by sme sa ísť pozrieť aj na najvyšší vrchol bulharského pohoria Pirin, no a odtiaľ je to už len kúsok na grécky Olymp... Na rozmyslenie sme mali pomerne málo času, keďže na návštevu týchto destinácií je vraj najlepší júl - august. Z finančných dôvodov bolo treba čím skôr „zabúkovať" letenky, takže sme sa rozhodovali v podstate okamžite. Išlo o vrcholy tesne pod 3000 m, čo by bola v mojom prípade premiéra, zvažovala som predovšetkým svoju kondičku (pretože posledných zopár mesiacov som strávila nad VŠ skriptami, bez akýchkoľvek športovo-turistických aktivít). Spomenula som si na svoju prvú nihosácku akciu „Schneeberg" spred štyroch rokov, kde som bola ešte ako nečlenka, a čo bola vlastne moja prvá naozajstná horská túra v živote, úspešne zvládnutá, a to len vďaka Mirkovi a Erikovi, pomocou ktorých som aj zostup prešla po svojich. Odvtedy som už absolvovala viacero túr a nadobudla som veľa skúseností, takže moje rozhodnutie bolo: IDEM.

S podpísaním dovolenkového lístka v práci nebol problém, keďže som kvôli škole škrečkovala každý jeden deň dovolenky. Zostávala už len aká-taká fyzická príprava a výber vhodných vecí, ktoré by sa mali dať pobaliť do jedného batohu, a mali by mi vystačiť na 11 dní v horských podmienkach. Podarilo sa. Mala som najmenší batoh z celej partie, a za celý pobyt mi nič nechýbalo J 

Deň odchodu bol 19. júla 2012, štvrtok ráno o piatej. Patrik, Katka, Roberto, Miloš, Maťka, Mirko a ja sme sa nechali aj s batožinou odviezť mikrobusom (ďakujeme Mišovi Griesbachovi) z Nitry na letisko Schwechat, cestou sme v BA ešte naložili Adelu. Let prebehol bez problémov, hoci pri pohľade na lietadlo, ktorým sme mali letieť, sme mali zmiešané pocity. Po prílete do Sofie nás však zastihla nemilá správa - Milošovi nedoletel batoh. Čo teraz ?!? Nekonečné dohadovačky a doťahovačky na reklamačnom oddelení letiska spôsobili neplánované prespatie v Sofii, spojené s prehliadkou mesta (aspoň máme o pár zážitkov viac). Možno batoh doletí večerným spojom - nedoletel L  Keďže sme nechceli strácať ďalší deň čakaním na vyjadrenie letiskového personálu, Milošovi nezostávalo nič iné, než si kúpiť nový batoh (čo aj tak mal v pláne, hoci nie práve v Sofii), nejaké tričká, ponožky. V tejto prekérnej situácii mal obrovské šťastie v tom, že topánky, v ktorých plánoval absolvovať všetky túry, mal so sebou na palube v príručnej batožine.

Na druhý deň doobeda sme sa teda presunuli mikrobusom do mestečka Samokov, odtiaľ taxíkmi do Borovca. Borovec sa nachádza vo výške 1350 m, je to najstaršie lyžiarske stredisko v Bulharsku, ktoré má moderné vybavenie a výborné podmienky pre všetky zimné športy. Pretože sme mali časový sklz, rozhodli sme sa použiť lanovku Yastrebetz Gondola, a ňou sme sa vyviezli do výšky 2369 m na začiatok túry, kde sme sa posilnili zásobami z domova, prezuli do turistických topánok, a vydali sa po červenej. Pekne širokým chodníkom tiahnucim sa takmer po rovine, stretávajúc množstvo turistov, sme sa dostali až k jazierku pri chate Musala a odtiaľ sme pokračovali už skalnatým stúpajúcim terénom až po Ledenoto jazero. Patrik preplánoval výstup na vrchol na sobotu, tak sme sa rozhodli prenocovať v chate Everest pri jazere vo výške 2709 m. Ubytovali nás v rožnej izbietke so šikmou strechou, kde boli okrem postelí už iba deky, ktoré nám neskôr výborne poslúžili počas studenej noci. Mirko sa takmer hneď po príchode pustil do prípravy večere - vytiahol z batohu malú plastovú doštičku (ktorá otvorila ústa všetkým prítomným), ešus, varič, plynovú bombu, nožík a na schodíkoch pred izbou sa pustil do krájania slaniny. Trochu ju opražil, pridal na kocky nasekaný tvrdý syr, a zamiešal do medzitým uvarenej instantnej zemiakovej kaše - môj šikovný manžel a večera ako lusk J mňam! Ostatní si tiež pripravili nejaké pokrmy z prášku, ale na našu opečenú slaninu sa nechytal nikto. Celý večer sme popíjali teplý čajík a chlapi plechovkovú Kamenitzu, zakúpenú na recepcii chaty.

Ráno sme si v neďalekom prameni doplnili zásoby vody, a okolo 10.20 hod. sme za slnečného počasia vyrazili. Po necelej hodinke stredne náročného výstupu sme dosiahli náš prvý cieľový vrchol tohto dobrodružstva, najvyšší vrch Bulharska - Musalu (2 925m). Urobili sme si zopár záberov pri vrcholovej pyramíde, pokochali sme sa krásnymi výhľadmi, a po krátkom oddychu sme pokračovali s plnou poľnou na chrbtoch druhou stranou, dlhočiznou trávnatou hrebeňovkou až po pleso pri chate Grnčar. Tam sme si dali pauzu, pivko, chlapci sa povyzliekali do treniek a vykúpali sa v plese, my dievčatá sme si len decentne vymáčali nohy sediac na brehu - voda bola úžasne osviežujúca. Keďže ďalšiu noc sme chceli stráviť v civilizovanejšom prostredí, pokračovali sme v zostupe, tentokrát už po kamenistej ceste, až do rekreačného strediska, kde sme sa ubytovali v hoteli Treščenik. Dostali sme turistické ubytko, ktoré bolo luxusnejšie než ktorýkoľvek hotel u nás, a to len za pár levov... neuveriteľné! Všetci sme si postupne dali komplet očistu, a potom sme si dopriali výdatnú večeru na terase hotelovej reštaurácie, pozostávajúcu predovšetkým zo šopského šalátu, pileče šišče a sirene krumpire, no a samozrejme na zapitie Šumensko pivo. Čašníčka z nás bola trošku vykoľajená, a vlastne aj my z nej, keďže na súhlas kývala hlavou z boku na bok so súčasným „ima", a nesúhlas vyjadrovala posunom hlavy zhora dolu...úplne opačne, než kdekoľvek inde vo svete. Nejakú chvíľu nám trvalo, kým sme to pochopili, ale aj tak sme z nej boli popletení J  Po celodennej túre a s plnými bruchami sme pospali ako malé deti. Katka s Adelou ešte vybavili na ráno odvoz do Yakorudy, odkiaľ sme sa mali presúvať za ďalším dobrodružstvom v pohorí Pirin.

Nedeľa, budíček o ôsmej, aby sme v pohode stihli raňajky v tomto úžasne lacnom zariadení, mysliac si, že to už nikde nezažijeme. „Taxíky" boli pripravené o 10.00 hod. pred hotelom, tak sme ich nenechali čakať. Cestu sme si týmto spôsobom prepravy zrýchlili, keďže aj tak šliapať dolu asfaltkou s ťažkými batohmi na chrbtoch nie je žiadna výhra. Vysadili nás na železničnej stanici, a nakoľko sme mali približne dve hodiny času do odchodu úzkokoľajky, dohodli sme sa na prehliadke mestečka. Batožinu sme nechali u chápavého zamestnanca staničky a naľahko sme sa vydali do ulíc. Po chvíľke sme začuli hudbu a po pár metroch sme sa ocitli na svadobnej hostine. Prívetivý otec nevesty nám ponúkol po štamperlíku a tiež koláčik na zahryznutie. Zdržali sme sa len chvíľočku a už sme boli na námestí plnom slnečníkov - kaviarničky, kde okrem kávy ponúkali aj pivká, boli preplnené miestnymi ľuďmi, ale našlo sa miesto aj pre nás turistov. Chlapci si vybrali podľa ponuky piva, takže tentokrát sme koštovali Pirinsko. Cesta vláčikom z Yakorudy do Banska trvala niečo vyše hodiny. Mestečko Bansko sa nachádza tesne pod pohorím Pirin, a v posledných rokoch sa z neho stalo atraktívne moderné lyžiarske stredisko, porovnateľné s tými alpskými. Keďže bolo leto, lyžiarov sme nestretli, ale turistov sa tam veru hemžilo dosť. A ako pre nás, na železničnej stanici bol pripravený mikrobus - smer chata Vichren, s odchodom o pol hodinu. Skvelé načasovanie J  Naložili sme batohy, kúpili lístky a čakali na odchod. Zaviezol nás asfaltkou až ku chate Vichren (1950 m), kde nie veľmi komunikatívny chatár nám „našiel" voľnú izbu, ale nakoľko nebola uprataná, museli sme nejakú pol hodinku čakať. Chlapi si čakanie skrátili zopár plechovkami Pirinska (chladeného v potoku pred chatou). Vzhľadom na pekné počasie, a predpokladám že aj vďaka tej asfaltke vedúcej naozaj až ku chate, bolo v okolí obrovské množstvo turistov. Chata je vybavená aj kuchyňou s jedálňou, tak sme sa rozhodli odložiť zásoby jedla a ochutnať niečo z tamojšieho jedálneho lístka. V ponuke boli tri druhy polievky, mäsové guľky, zemiaky so syrom a samozrejme šopský šalát. Počasie sa však zmenilo na daždivé, tak sme neskoré popoludnie a večer strávili leňošením na izbe a plánovaním našej ďalšej trasy, ktorá mala nasledovať po zajtrajšom výstupe na najvyšší vrch pohoria Pirin - Vichren. Budíky sme si nastavili na šiestu, keďže predpoveď hlásila od obeda dažďové prehánky, tak aby sme to stihli v suchu.

Ráno to síce nevyzeralo ktovieako, našťastie sa oblaky z vrcholcov hôr rozplynuli, a my sme mohli vyraziť. Ja s náplasťou na otlaku na ľavej päte som mala problém urobiť krok, ale so zaťatými zubami a mysľou bojovníka som sa prekonala a išla som tiež. Patrik povedal, že si to v tej topánke po chvíli „sadne" a tak aj bolo. Bolesť po pár metroch stúpania pominula. Našťastie sme tentokrát išli naľahko (nepotrebné veci k výstupu sme nechali na izbe), takže záťaž bola výrazne menšia. Nástup bol dosť prudký do kopca, skalnatý chodníček kosodrevinou sa postupne zmenil do trávnatej lúky. Vrchol sa zdal byť tak ďaleko, ale naberanie výškových metrov bolo mierne, tak sme išli takmer bez prestávky. Až záverečný úsek pod vrcholom nabral stúpanie. Miestami sme stratili značku, ale zablúdiť sme nemali kde, keďže to tam vyzeralo ako široká zjazdovka (len lyžiari chýbali). Na vrchol Vichren (2 914m) sme s Mirkom dorazili tesne pred desiatou, z našej skupinky poslední, prepletení českými turistami. Pri silnom studenom vetre sme sa narýchlo pofotili pri vrcholovej tabuli (v rukách so slovenskou vlajkou, ktorú Mirko nosí na všetky zahraničné cesty so sebou), s bratmi Čechmi zaspievali hymnu a ani nie po desiatich minútach sme už smerovali dolu, naspäť ku chate Vichren. Na planine pod vrcholom sme si urobili piknik, hoci silný vietor neprestával. Zostup bol pomerne rýchly, a už pred poludním sme sa osviežovali pivkom a vodou z potoka pri chate J  Pobalili sme si veci, v jedálni sme sa nasýtili niečím teplým z ponuky a na parkovisku čakali na odvoz. Roberto, Miloš a Mirko si tento voľný čas spestrili hľadaním tisíctristoročnej borovice limby, ktorá je vraj najstarším stromom v Bulharsku. V okolitých lesoch je možné vidieť stovky tristo, päťsto aj osemstoročných borovíc úctyhodných rozmerov. Vidno, že Bulhari si svoje prírodné krásy vážia a udržujú. Mikrobus s odchodom o tretej nás odviezol späť do Banska, a len čo sme sa spýtali tety za okienkom na autobusovej stanici, kedy nám pôjde autobus do Blagoevgradu, ukázala prstom von, že to je on - práve dorazil, a hneď aj odchádza, takže opäť super načasované. Bansko hralo našu partiu, pretože len čo sme nastúpili do autobusu, začalo liať ako z krhly. Keď sme sa pozreli smerom do hôr, odkiaľ sme pred pár minútami prišli, tam už bola poriadna čiernota a lejavica - predpoveď počasia neklamala. Celou cestou nás dážď naháňal, už sme sa aj začali obávať, že po vystúpení z autobusu zmokneme ako kurence, ale akoby zázrakom na nás nespadla ani kvapka. Po príchode na stanicu v Blagoevgrade sme našli nepochopenie u paňulky za okienkom, avšak turistky z Ázie boli veľmi ochotné. Adela dostala do rúk malý lístok, kde bola anglicky napísaná pešia trasa k blízkemu a vraj lacnému hotelu, v ktorom by sme mohli stráviť nasledujúcu noc. Vydali sme sa teda podľa pokynov na lístočku. Už sme ani nedúfali, keďže inštrukcie nás zaviedli na akési sídlisko, no v tom sa spoza rohu objavil Hotel Fénix. Paráda, našli sme to! Dokonca mali aj voľné izby za primerané ceny. Nasledovala sprcha, pranie tričiek, ponožiek a spodnej bielizne, a potom hurá do ulíc večerného mesta. Na recepcii hotela nám poradili reštauráciu s miestnymi špecialitami, tak bolo jasné, že hladní opäť nezostaneme (a zásoby z domova dostali znova košom). Blagoevgrad sa veľkosťou podobá na našu Nitru, avšak množstvom reštaurácií a barov skôr pripomína nejaké vychytené prímorské letovisko. Na to, že bol pondelok večer, to tam vrelo atmosférou víkendu - odvšadiaľ znela hudba, ľudia sa bavili a my sme nechápavo krútili hlavami...toto je Bulharsko?!? Na večeru sme si dali každý niečo iné, poniektorí sme pri objednávaní ani nevedeli, čo nám prinesú na stôl, hoci mali menu aj v angličtine. Nakoniec to dobre dopadlo, všetko bolo výborné a všetci sme boli spokojní. Večeru nám spríjemňovala živá kapela, čo nám pripomínalo, že sme na dovolenke, hoci sme unavení ako kone (poniektorí). Okolo jedenástej večer sme sa vrátili do hotela. Keďže sme sa rozhodli, že ďalší úsek našej trasy absolvujeme vlakom, ktorý mal odchod na druhý deň poobede, Adela s Katkou navrhli na spestrenie zajtrajšieho dopoludňajšieho programu návštevu Rilského monastiru. Je to najväčší kláštor pravoslávnej cirkvi v Bulharsku, založený v 10. storočí, patrí k najvýznamnejším pamiatkam krajiny, je zaradený na zozname svetového dedičstva UNESCO, a od našej súčasnej destinácie bol vzdialený len necelých 40 km. To by mohlo stáť za to, ísť sa tam pozrieť, keď sme tak blízko. Mirko oslovil pani recepčnú, či by nám nevedela poradiť, ako by sme sa tam dostali. Ona bez váhania zobrala do rúk telefón a zavolala známemu taxikárovi, ktorý povedal cenu, my sme súhlasili, dohodli sme si čas odchodu a výlet bol na svete.

Ráno sme si pobalili veci, naraňajkovali sa, nechali batohy na recepcii a vyrazili smer Rilský monastir. Ľudí tam bolo ako maku, na parkovisku pred bránou stáli autobusy, ktoré tam zvážajú turistov z rôznych častí Bulharska. Spravili sme si individuálnu prehliadku, čo-to pofotili, a približne po hodinke kochania sa umeleckými výtvormi sme si dali zraz a išli späť do hotela pre veci. Ešte zastávka v potravinách, nákup niečoho na zahryznutie k obedu, a hor sa na vlakovú stanicu. Našim ďalším cieľom bol prechod Bulharsko-Gréckych hraníc, s vidinou výstupu na najvyšší vrch Grécka - Olymp. Dopravné prostriedky, ktorými sme sa doteraz v Bulharsku viezli, boli moderné a komfortné. Vlak z Blagoevgradu nebol iný. Mal iba jednu chybu - jeho trasa končila pár kilometrov pred hranicami, kde nás presunuli do mikrobusu, ktorý nás zaviezol bližšie ku Grécku. Vraj pred pár mesiacmi zrušili priame vlakové spojenie BG-GR, takže hranicu budeme musieť prejsť po svojich. No paráda! V poslednej bulharskej dedinke sme teda nahodili batohy na chrbty a vydali sa smerom ku hraniciam. Tu som videla asi viac bocianov, než v celom svojom živote dohromady. Bolo to až neskutočné, takmer na každej streche bolo bocianie hniezdo so svojimi obyvateľmi J  Cestou sme stretli aj krotkého oslíka, ktorého som si musela pre šťastie pohladkať. Mala som pred ním rešpekt, takže naše stretnutie bolo trochu rozpačité. S Mirkom sme teda trošku zaostali, ostatní takmer trielili, nevedeli sme ich dobehnúť. Asi po desiatich minútach rýchleho kroku asfaltkou nás zastavila hraničná polícia - skontrolovali nám doklady, opýtali sa, kam máme namierené, a zaželali nám šťastnú cestu. Poklusom sme dobehli ostatných, aby sme hraničnou čiarou prechádzali spoločne. Asi sme sa bulharskej pasováčke nepozdávali, pretože naše občianske kontrolovala dobrých 15 minút, ale nakoniec nás predsa len pustila. Pár desiatok metrov po prechode hranice sme natrafili na čerpaciu stanicu, vedľa ktorej mala viesť podľa mapy železnica. Koľajnice aj stanica tam boli, ale vlaky tadiaľ žiaľ nepremávajú. Tak nám zamestnanec čerpačky zavolal taxík, ktorý nás ochotne na dva krát odviezol na najbližšiu fungujúcu vlakovú stanicu - Strimon. Mali sme šťastie - vlak tadiaľ prechádza len raz za deň, a dnes ešte nešiel, odchod mal o nejaké dve hodiny, a dokonca mal namierené našim smerom - do Solúnu. Avšak hneď nám bolo jasné, že ak pôjdeme týmto spojom, nestihneme pôvodne naplánovaný vlak zo Solúnu do prímorského letoviska pod Olympom, a ktovie, kde strávime nadchádzajúcu noc. Jeden z chlapíkov za okienkom nám navrhol, že nám zavolá taxíky, ktoré nás odvezú do neďalekej dedinky, odkiaľ chodí autobus každú hodinu. Zvážili sme pre a proti a nakoniec sme súhlasili. Len čo dotelefonoval, naskočil do auta a odfrčal ktoviekam. Po chvíľke dorazili dva taxíky - strieborné mercedesy - a z nich vystúpili taxikári, vyzerajúci ako mafiáni. Hneď nás prepadol čudný pocit, ktorý neprestal ani po tom, ako nám vysvetlili, že odtiaľ, kam by nás mali podľa inštrukcií toho volajúceho zaviezť, dnes už nepôjde žiadny autobus. Čiže by sme sa tam teperili zbytočne. Tak sme im povedali, že teda pôjdeme tým vlakom (do odchodu zostávala už len nejaká hodinka), že môžu odísť. Veľmi rýchlo nám došlo, že už nie sme v Bulharsku, ale dorazili sme do Grécka, keď tí dvaja od nás pýtali eurá za to, že tam prišli, hoci sme nevyužili ich službu...vraj zavolajú políciu. No nech sa páči! Tak aj bolo. Prišli dvaja v uniformách, ktorí boli na naše šťastie prístupnejší, a nechali si celý incident vysvetliť. Podržali nám stranu a počkali, kým taxikári odfrčia tam, odkiaľ prišli. Bola to najdlhšia hodina čakania v mojom živote. Strach, že sa tí taxikárski mafoši vrátia a dajú nám pocítiť, že oni sú tu doma...ešteže vlak nemal meškanie, a my sme v zdraví doň nastúpili. Avšak naše nadšenie pominulo ihneď po rozhliadnutí sa po vagónoch...mohli sme sa dovtípiť už vtedy, keď sme ho uvideli prichádzať do stanice - čistý humus, smrad, špina, celé rodiny cestujúcich tmavšej pleti (ktorých u nás poznáme pod označením „neprispôsobiví"). Ledva sme našli miesta na sedenie, pričom sme sa museli roztrúsiť; čakala nás dvojhodinová jazda, v mojom prípade desivá (bála som sa vytiahnuť si aj fľašu s vodou a napiť sa, hlad musel počkať). Vydýchla som si až po vystúpení z vlaku na stanici v Solúne. Bolo pol jedenástej večer, stanica plná ľudí. Pred nami bolo rozhodnutie - zostať tu a počkať do rána na priamy spoj, alebo nastúpiť na vlak smerujúci do Atén, ktorý mal odchádzať o pol hodinu, a ním sa presunúť bližšie k nášmu cieľu, vystúpiť v Katerini a tam riešiť ďalší presun alebo nocľah. Zvolili sme druhú možnosť. Vlak bol našťastie o niekoľko kategórií vyššie, než ten predchádzajúci. Dokonca sa nám ušlo kupé, kde sme si vydýchli, v kľude sa najedli a napili, a o hodinku - presne o polnoci - sme vystúpili v Katerini. Tam sa nám núkali opäť dve možnosti - buď presun v tejto nočnej hodine taxíkmi (čo by bolo značne finančne náročné), alebo zostať na stanici a počkať na raňajší spoj. Nakoľko sa Mirkovi taxikárov nepodarilo prehovoriť na zľavnenú prepravu, ujo výpravca nám dovolil zložiť sa priamo na peróne, kúsok od koľajníc, a prespať tam do rána. Rozložili sme si karimatky a unavení z rôznorodých zážitkov a celodenného cestovania sme pospali na zemi, zabalení v spacákoch alebo len prikrytí mikinami, ako v bavlnke. Noc bola teplá a nie veľmi dlhá, keďže už okolo piatej začali stanicou prechádzať prvé nákladné vlaky. My sme si dali načas a tri „naše" sme nechali ujsť. Išli sme až tým o deviatej.

Cesta bola krátka, trvala približne desať minút, keď sa objavila naša cieľová zastávka - Litochoro. Avšak po vystúpení sme opäť zostali sklamaní, pretože z vlakovej stanice, ktorá je úplne mimo mesta, nepremáva žiadna verejná autobusová doprava. Ach tí šlendrianski Gréci! Nezostávalo nám nič iné, iba zobrať batohy na plecia a vydať sa po svojich. Len keby nebola taká strašná horúčava... Adela zapla „navigáciu" a nasmerovala nás do strediska Litochoro-Gritza. Makali sme takmer hodinu, po ceste popri autách a kamiónoch (s chodníkom pre turistov ako sme my domáci nepočítali), kým sme dorazili na miesto - Summit Zero, Sea Side Hostel. Hurá, sme na mieste a hlavne - pri mori! Po krátkej dohode so zamestnankyňou (mladá brigádnička z Anglicka) sme si vo dvore zložili veci, prezliekli sa do plaviek, a naša prvá trasa bola, ako inak, more. Čľapotali sme sa v ňom dobrú hodinku, chlapi sa netajili chladenými plechovkovými Spartanmi z neďalekého obchodíku, pojedli sme niečo ešte z domácich zásob, a po príchode správkyne hostela s ňou Katka dohodla „podmienky" nášho pobytu. Chceli sme si tam nechať veci na jednu noc, na druhý deň si vyliezť na Olymp, vrátiť sa späť a pobudnúť tam ešte 3 noci...súhlasila a dokonca dala zľavu za nocľah J. Vyhádzali sme teda nepotrebné veci z batohov, ktoré sme nechali vo veľkom vreci v jedálni, nabalili sme si len náhradné tričká a ponožky, bundy, čelovky a niečo na zahryznutie, nahodili sme na seba turistický odev a obuv, a okolo pol štvrtej sme sa nechali odviezť pod Olymp na miesto zvané Prionia (1100 m). Odtiaľ sme sa vydali na trojhodinový výstup lesným terénom na chatu Refuge A, pričom sme si vyšliapali 1000 výškových metrov. Tam sme sa prihlásili na recepcii, vyfasovali papuče a spoločnú izbu so štyrmi poschodovými posteľami, pojedli dobroty z tamojšej kuchyne a išli skoro spať, keďže na druhý deň nás čakal výstup na najvyšší vrchol Grécka.

Vo štvrtok ráno sme ochutnali opäť domácu kuchyňu, niečo na spôsob kontinentálnych raňajok, nahodili na chrbty ľahké batohy a pred siedmou sme už začali stúpať kamenistým chodníčkom, ešte v pásme lesa, poza chatu do pekného strmáčika. Olymp sa nám ukázal vo svojej plnej kráse, osvetlený ranným Slnkom vychádzajúcim z mora. Po tých predchádzajúcich dvoch absolvovaných vrcholoch v Bulharsku som toho už mala akurát tak dosť, avšak moje netrénované nohy to zvládali bravúrne. Aj s dychom to nebolo na zahodenie. A hlavne - lákala ma vidina, že pred nami stojí náš posledný kopec tohto dobrodružstva; potom už budeme len vegetiť dolu pri mori a užívať si dovolenku s ničnerobením. Približne po hodine šliapania sme vyšli na otvorenú kamenistú lúku, kde nebolo ani jedného kríčka, len sem-tam nejaký trs trávy. Chodník bolo krásne vidieť až po hrebeň. Bol to vlastne jeden z vrcholov Olympu nazvaný Skala (2866 m). Tam sa chodník rozdvojoval - pohodlným choďákom bolo možné vyjsť na druhý najvyšší vrchol Scolio (2911 m), alebo ísť technicky a časovo náročnejším terénom na hlavný vrchol Mytikas (2 917m). Našim cieľom bol Mytikas, hoci cesta naň vyzerala hrozivo. Exponovaný terén, v ktorom som ja, menej skúsená, takmer nepretržite používala ruky (keďže žiadne obvyklé zabezpečenie sme tam nenašli), odrádzal aj nášho nového kamaráta Milana z Nitry, ktorý sa nám prihovoril večer pri chate, a keďže bol na výstupe sám, zobrali sme ho do partie. Po dvoch hodinách pohodového výstupu mierne stúpajúcim terénom a následne hodinovom trápení sa v najťažšom záverečnom úseku, sme pár minút po desiatej vystúpili na vrchol hory bohov. Všetci sme boli nesmierne šťastní, urobili sme si zopár vrcholových záberov (aj so slovenskou vlajkou), čo-to pojedli, avšak zaťahujúca sa obloha nám nedovolila rozhliadnuť sa do diaľky z tohto magického miesta. Približne po 50 minútach radosti z dosiahnutého cieľa a načerpaní nových síl sme sa vydali na zostup. Ten sa nám zdal v niektorých úsekoch pod vrcholom ešte zložitejší. Najviac si vytrpela Maťka, ktorá chvíľami chytala až panický strach, ale skúsený Patrik a nesmierne trpezlivá Katka ju nenechali v štichu. Keď sme boli opäť na Skale, všetci sme si vydýchli - to najťažšie máme za sebou. Už len tou istou trasou dolu. Počas zostupu sme si na Refuge A dali približne polhodinovú pauzu, spojenú s obedom - také úžasne chutné špagety som už dávno nejedla (buď to bolo tou únavou alebo výškou J ale naozaj mi neskutočne chutili). Ďalší zostup prebiehal v pohode, ibaže už sme sa museli častejšie vyhýbať iným turistom, a tiež sme si museli dávať pozor na to, kam stúpame. Chata je totiž zásobovaná konskými nosičmi, ktorí si s vyprázdňovaním veľkú hlavu nerobia. K Prionii sme dorazili mierne roztrúsení okolo štvrtej poobede. Adela zavolala našich „kamarátov" z taxislužby, ktorí nás zviezli k supermarketu do mestečka Litochoro. Tam sme doplnili potravinové zásoby a prešli sme sa na námestíčko, kde sme pokúpili zopár suvenírov, gumené šľapky do vody, plážové ležadlá, a po nejakých dvoch hodinách sme sa autobusom presunuli do nášho letoviska. Veci sme si ponosili do izieb, zvliekli zo seba turistický mundúr (topánky s ponožkami von na terasu), hodili na seba plavky, na nohy nové šľapky (tí, čo mali), a hor sa do vĺn. Hoci už bola tma, užívali sme si to všetci do jedného. Nasledovala neskorá večera na terase, ukuchtená v ešuse na plynovej bombe, pozostávajúca prevažne z nakúpeného proviantu a plechovkového Mythosu. Ja som si z Bulharska doniesla Kamenitzu fresh (citrónový radler), ktorú som si zaslúžene vychutnávala plnými dúškami. Dovolenka ako vyšitá. Keďže v izbe bolo teplo na skapanie, Mirko, Roberto a Patrik sa rozhodli pre nocľah vonku na lehátkach (Mirko tak prespal všetky tri noci).

Ďalšie dva dni sme strávili už len leňošením na pláži, v mori, vo dvore hostela. Najčastejšia však bola prechádzka do miestneho obchodíka, pri ktorej sa chlapi striedali a nosili odtiaľ chladené plechovkové pivká. Domáci mali nejaké pivo tiež, ale v cene jedného boli z obchodu štyri, takže veľký kšeft sme im tam veru neurobili (ponuka jedla nás tiež neohúrila, tak sme domíňali zásoby z domu, aby sme ich nevliekli naspäť). V sobotu popoludní sme sa s Mirkom vybrali na romantickú prechádzku po pláži, keď sme v susedstve natrafili na obrovský luxusný rezort, plný cudzincov rôznych národností. Na osvieženie v tej horúčave sme si chceli dať aspoň drink v bare na pláži, nech to stojí, čo to stojí. V tom sa nás barman opýtal, či to budeme piť tam v bare alebo pri bazéne (pôvodne sme si mysleli, že do oploteného hotelového areálu nás nepustia). Samozrejme sme sa zhodli, že pri bazéne, keď je možnosť. Tak sme si dopriali na záver tejto dovolenky aj my trochu komfortu, poležali sme si na lehátkach pod slnečníkmi, okúpali sa v bazéne s príjemne občerstvujúcou sladkou vodou, vypili cenovo luxusné drinky, a po nejakej hodinke sme sa vrátili späť do reality.

Nedeľa ráno, 29.júla 2012 - budíček, balenie, vlaková stanica Litochoro, a presun do Solúnu. Rýchla prehliadka tohto starobylého, hoci v našich očiach nevľúdneho mesta, plného veľkých túlavých psov, zastávka pri Bielej veži a jazda mestskou autobusovou hromadnou dopravou na letisko. Nasledoval check-in, vyčkávanie na meškajúce lietadlo a o 15.45 hod. miestneho času za slnečného počasia konečne odlet domov. Po hodine a pol sme šťastne pristáli v Budapešti (dokonca doleteli aj všetky batohy), kde na nás už čakal mikrobus. Naložili sme sa, a s jednou zastávkou na čerpacej stanici (bolo treba doplniť zásoby na dodržiavanie pitného režimu) sme uháňali domov. Cestou nás ešte v Maďarsku zastihla silná búrka, avšak Nitra nás o trištvrte na osem nášho času privítala bez kvapky dažďa, hoci zamračená. No my sme aj napriek tomu boli spokojní, šťastní, opálení, príjemne unavení, plní zážitkov a dojmov. Spravili sme si poslednú spoločnú fotku, rozlúčili sa a vrhli sme sa do tepla svojich domovov.

 

Účastníci: Patrik Egyud, Adela Galádová, Katka Egyudová, Mirko Kučera, Marta Kučerová, Maťka Danišová, Miloš Gajdoš, Roberto Kollár

 

Text: Marta Kučerová

Foto: Marta Kučerová, Miroslav Kučera, Katka Egyudová, Patrik Egyud  FOTOGALÉRIA K ČLÁNKU

print Formát pro tisk

Komentáře rss


, ..velmi dobrá robota. odpovědět

...len nechápem, prečo držíte precedu na fotke č.58 za uši...?? :)))

, - odpovědět

Pozitívne hodnotím článok,ktorý ma veľmi zaujal.Verím,že to bolo riadne dobrodružstvo,ale keď sa zíde dobrá partia stojí to za to.Fotky sú toho dôkazom. 1

, - odpovědět

No veru vydatny clanok, ale vskutku dobry .... A ta porcia fotiek :)