Aklimatizačný tréning na Lomnickom štíte - 4.-5.7.2009

Prvý týždeň prázdnin školského roku 2008/2009 sme diskutovali o tom, kam sa vyberieme počas víkendu, a nakoniec sme sa zhodli, že to bude Lomnický štít. Viacerí z nás na ňom ešte nestáli a Lomnický štít predstavuje aj celkom slušný športový výkon so svojím skoro 900 metrovým prevýšením oproti Skalnatému plesu a dvojkovým terénom vo vrcholových partiách. Predpoveď počasia bola priaznivá na sobotu i časť nedele. Naplánovali sme si teda túru aj s nocľahom na vrchole...

Začiatok cesty bol netradične stanovený na sobotu 8:30. Nemali sme sa kam ponáhľať, mali sme na celý víkend len jeden cieľ, nie dva , ako zvyčajne.

Šiesti odvážlivci na dvoch autách po vyzdvihnutí Mira Meluša z Vrábeľ sme sa stretli na Olichove a trpezlivo odkrajovali z Tých 280 km, čo delí Nitru od Vysokých Tatier. Obedovali sme už na salaši v Štrbe.

Po krátkych naťahovačkách s personálom parkoviska kvôli nespravodlivým poplatkom nasledovalo konečné prebalenie, redukcia batožiny a cesta lanovkou na Skalnaté pleso. Po ceste sme „zírali" na výsledky práce budovateľov zimného lyžiarskeho strediska v Tatranskej Lomnici, ktoré nevdojak pripomínajú drancovanie Amazonského pralesa... možno v zime budeme tvrdiť niečo iné...

Na Skalnatom sme sa občerstvili a rozhodli pre zbabelý odvoz lanovkou za 5 euri až do Lomnického sedla. Nebola to len lenivosť, „oni" totiž pred pár rokmi zrušili chodník a kto sa bude stále vadiť s Tanapákmi a podobnými „strážcami kšeftu"? Vykosiť hektáre kosodreviny to áno, turistom však vstup zakázaný...

Z Lomnického sedla sme sa vydali, už neskoro poobede, smerom k vrcholu, najprv po zregulovanom vodcovskom chodníku, potom podľa tušenia cieľa. Pekne sme prišli k reťaziam a v pohode sme sa doplazili k vrcholovej stanici lanovky. Po ceste hore sem - tam spŕchlo, skala bola mokrá...Výstup nebol úplne najľahší, ale v podstate by ho zvládol každý aktívny VHT-čkár.

Na vrchole lomnického štítu (2 634m) bolo najprv pusto, potom vyliezol čašník z kaviarne a slušne nám zrušil nocľah na terase, nakoľko si akurát vtedy objednali stoeurové ubytko na Lomničáku štyria mladí snobi a nechceli byť rušení pri sledovaní nočnej oblohy a východu slnka. Výsledkom dohody bolo, že sme zliezli o pár metrov nižšie a utáborili sa v závetrí pod terasou vedľa kopy dreva z interiéru vylámaného asi pri nedávnej rekonštrukcii kaviarne. Patrik navrhoval urobiť si z neho táborák, ale neboli sme si istí...

Okolo desiatej sme zaľahli do spacákov a potichu zaspali. Ja som nemohol celú noc zaspať, všade naokolo bolo počuť rôzne zvuky...

Ráno krátko po piatej budíček. Teplota okolo 3°C bez zrážok. Na vrchole sa prevaľovali riedke mračná a kusy hmly, no nespadla ani kvapka. Neskôr sa obloha vyčistila.

Pomaly sme zostupovali snažiac sa nájsť včerajšiu cestu, no zostup je vždy ťažší. Horšia bola aj orientácia v teréne, ale nakoniec sme všetci o pol siedmej stáli v Lomnickom sedle živí a zdraví. Na Skalnaté sme už zbehli po vlastných, v tom čase tam bolo ešte prázdno.

Do Lomnice sme zas použili lanovku, len Marek s Luciou si to prebehli pešo bez ruksakov. Tie sme im odviezli lanovkou.

Krátka prehliadka stánkov so suvenírmi a už sme boli prezlečení na ceste do Nitry z ktorej bola hlásená teplota 30°C. To znamenalo v rozpätí asi siedmich hodín odbúrať 27 stupňov. Fuj, to bol extrém.

Náš cieľ sme splnili, vystúpili sme na Lomnický štít a strávili sme tam noc. O to nám šlo predovšetkým. Chceli sme telám dopriať výšku pred cestou, ktorá nás v blízkej budúcnosti ešte len čaká...

Účastníci: Miroslav Meluš, Michal Griesbach, Lucia Čechová, Patrik Egyud, Marek Matejka, Mirko Kučera

Text: Mirko Kučera

Foto: Patrik Egyud FOTOGALÉRIA K ČLÁNKU

Autor: